Občas si predstavujem, ako sa zjavíš vo dverách. Už nie len ako prízrak, ale naplno. V celej svojej vycibrenej a zničujúcej kráse. Počujem, ako vyslovíš moje meno. Vidím pohyby tvojich bokov, paží, spôsob, akým pomaly nakláňaš hlavu do boku. Opatrne a nesmelo.
Si naozaj tu.
Urob to ešte raz, prosím. Vyslov moje meno. Chcem vedieť, že sa mi nezdáš.
Ty to však nespravíš. Nielenže nepočuješ moje myšlienky, ale aj keby si zachytila moju prosbu, zrejme by si mi nevyhovela.
“Musela som odísť. Mala som svoje dôvody.”
“Ďalšie, o ktorých si mi nepovedala?”
Odvrátiš odo mňa tvár. Ukryješ sa za vejár vlasov, ako máš vo zvyku, keď mi nechceš čeliť.
“Povedala som ti všetko, čo si bol pripravený stráviť.”
Aj z diaľky pár metrov, ktoré nás rozdeľujú, vnímam ako ti pošklbáva kútikom úst. Pohneš sa smerom k oknu. Ja sa postavím a zahatám ti cestu. Mykneš sebou, keď pochopíš, že mi už nemôžeš ujsť. I keď sa ťa túžim dotknúť, odolám volaniu tvojho tela i omamnej vôni. Si priam zúfalo skutočná. Uvedomie, že sa môžem mýliť, mi vypaľuje ďalšiu dieru do hrude.
Pozri, vyzerám akoby do mňa niekto vystrieľal celý zásobník, nebola si to náhodou ty?
Nechce sa mi veriť, že si sa vrátila a naozaj so mnou hovoríš. Neviem, ako sa ťa dotknúť a či vôbec. Zaplaví ma úľava, ale i nevýdaná zlosť. Kyselina v porovnaní s ňou by bola len obyčajnou sódou.
“A teraz čo? Budeme pokračovať, akoby sa nič nestalo? Akoby si neodišla a nevykašľala sa na všetky naše plány?! Akoby bolo v poriadku ma tu bez slova nechať?”
“Tak by si to chcel? Pokračovať tam, kde sme prestali?”
Zasmejem sa. Ozvena môjmu smiechu už nejaký čas znie falošne a plytko. V utekaní si bola vždy dobrá, zlatko, ale ja by som ťa napokon dohonil. Si síce rýchla, ale len na krátke vzdialenosti. Je mi úplne jedno, kam si sa vyparila. Nájdem si ťa, dopekla. Kiežby si ma počula a vedela, že som sa ťa stále nevzdal…