Usmejem sa ako tisíckrát predtým, hoci nič necítim. Na mieste sa otočím okolo vlastnej osi, nech si ma Stella dôkladne prehliadne v dlhých svadobných šatách. Vyzerám... ako duch. Neprítomne, akoby som ani nebola tu, nevšedne krásne ako ilúzia, ktorá sa rozpadne skôr, než jej prídeme na meno.
„Nemala by si sa za neho vydávať z vďačnosti,“ povie moja najlepšia priateľka a odhrnie si žiarivo-červené vlasy z očí. Keď sa ku mne vyberie, vystrie pred seba nesúhlasne ruky a prebehne nimi po lesklej látke. „Snáď vieš, čo robíš.“
„Viem,“ odvetím ticho, kým pozorujem svoj odraz v zrkadle. Pravdou je, že som nikdy necítila pravé vzrušenie, mravenčenie v bruchu ani trepot motýlích krídel. Neverím v budúcnosť, v ktorej by môj život bol naplnený radostným očakávaním a nielen pochybnosťami, či konám správne. Stella ma pozná natoľko, aby mi vmietla do tváre bolestnú pravdu. Stále ide o voľby – tým jedným som si istá – a ja sa nemôžem vrátiť k svojmu starému životu.
Nemôžem.
Na zamilovanosti je najsmutnejšie, že po krátkom čase vyprchá. Celý čas nás kŕmi nádejou, ako sme našli čosi trvalé a vzácne, no v skutočnosti nič také neexistuje.
„Vďačnosť je prejav lásky, len nie tej, čo ťa pripraví o rozum,“ poviem a premeriam svoj odraz v zrkadle.
„Hm,“ podotkne skepticky Stella a odstúpi odo mňa, akoby som bola nakazená nejakým smrteľným vírusom. „Ale väčšinou chceme niečo, čo nás poháňa. A keď nepoháňa, aspoň priťahuje. Čo myslíš, ako dlho dokážeš byť vďačná?“
„Možno navždy.“ Lenivo kývnem hlavou a naposledy sa pozriem do zrkadla. Vydám sa za Stefana. Som pripravená na všetko, čo príde.
Stella sa obráti chrbtom a pomaly kráča ku skrini.
„Možno,“ povie prorocky. „Ale vieš, čo? Ako poznám život, rád vyjebáva. Ak so mnou už nik nechce mrdať, tak na neho sa môžem vždy spoľahnúť. A ty sama by si o tom mohla napísať nejeden román.“
Isto si všimne, ako sa strhnem.
„Prepáč, toto bolo odo mňa hrubé. Najradšej by som ťa zachránila pred celou svadbou.“
„To nič,“ poviem a jemne sa pousmejem. „Ale ja nechcem byť zachránená. Chcem do toho vhupnúť. Aj tak si nemyslím, že by som dokázala milovať viac ako teraz.“
Vidím, ako si zhlboka povzdychne. „Tak hlúpo sa podceňuješ. Tak dúfajme, aby si mala tentokrát pravdu.“
Počujem za sebou kroky. Približujú sa. Jeho vôňu cítim skôr ako ruky, ktoré mi spočinú na bedrách. Pižmo ma ovanie, keď sa ku mne pritisne bližšie.
Môj zadok mu priľne k lonu. Privinie si ma úplne na doraz, aby som cítila, aký je tvrdý a vzrušený. Nedokáže odolať mojej blízkosti ani predstieranému smiechu…
Netuším, kedy sme začali mať obdobný vzťah, či náhle alebo postupne.
Je tridsaťročný rozdiel veľa?
Netuším.
Nikdy som sa nezamýšľala nad podobnými banalitami, keďže ma trápili úplne iné problémy. Ako sa dosýta najesť, ako nenahnevať pestúnov, ako od nich čo najskôr vypadnúť. Ako zaplatiť včas účty, nájsť si zamestnanie a neskončiť na ulici.
Opäť sa usmejem, no úsmev je často len cieleným gestom. Svoj cieľ i tak málokedy minie. Účelový úsmev, účelové pohyby, účelová ja. Len plním funkciu.
„Si taká krásna a nepreniknuteľná…“
„Krása pominie a každý múr po čase spadne.“ Rukami sa opriem o stenu.
„Ale ja sa pominiem určite skôr,“ odvetí so smiechom na perách.
Obdivujem jeho silu a vytrvalosť, ľahkosť, akou pozerá na život. Kým v jeho očiach vyzerá svet ako miesto, ktoré potrebuje dobyť a podmaniť, pre mňa je miestom, ktoré treba prežiť.
Človek nevie, čo sa stane, k čomu ho okolnosti doženú. Stefanovi dám najlepšie zo seba, celú svoju mladosť. O ďalších tridsať rokov budem v jeho veku a šanca na to, že niečo bude v mojom živote radostnejšie než doteraz, sa opäť zníži. Pochybujem, že vekom rastie schopnosť byť šťastný.
Čo sa človek za mlada nenaučí, na staré kolená už sotva doženie.
Stefan ma však miluje a byť milovaná je v mojom prípade menší zázrak. Nemám šancu vyhrať jackpot. Ľudia ako ja totiž nepodávajú tikety.