Každý hovorí o začiatkoch, ale málokto hovorí o koncoch. Tie prichádzajú buď odrazu, z čista jasna, alebo nenápadne. Podobne nenápadne, ako otváram dvere do nášho domu. Kľúče ani nestihnú zaštrngotať v zámku, keď s ľahkosťou odomknem. Prvé, čo mi udrie do nosa, je vzduch, ktorý vonia po kvetinách. Druhá je už len povedomá vôňa, ktorú sotva vnímam. Je totiž všade. V spálni. V kuchyni. No najmä v pracovni, kde sa môj muž zdržiava.
Koľko je vlastne hodín?
Dvanásť. Malá ručička práve skončila na dvanástke.
Tri hodiny. Viac som nebola preč. Nik by ma doma nemal čakať, a predsa mám pocit, že priestor niečo vychýlilo z jeho nehybnosti. Vyberiem sa do kuchyne. Na stole leží pohodená kytica. Stojím pred stoličkou a čakám, kedy mi mozog ponúkne vhodné vysvetlenie. Žiadne auto pred domom neparkuje. Tomáš ešte určite neprišiel domov...
Alebo ak prišiel, opäť niekam odišiel.
Vtom však začujem jeho kroky. Spoznala by som ich medzi miliónmi. Jemné a pevné. Robia tik, tik, tok. Majú svoj rytmus a náklon. Pauzy. Objaví sa vo dverách ako zjavenie. Vysoký s trojdňovým strniskom a košeľou, ktorú má vyhrnutú po lakte. Tmavo-modrá mu pristane. Pousmejem sa, ale srdce mi oponuje.
Pokrytec.
Moje srdce však nie je tým, čo zradilo.
„Ahoj,“ poviem chabo a uprene sledujem chlapa, s ktorým už sedem rokov zdieľam moje myšlienky. Ale len poniektoré.
Domov. Úplne celý.
Telo...
Vykročí ku mne. Spraví šesť krokov.
„Tá kytica je pre mňa?“ spýtam sa. Je obrovská, pestrofarebná. Plná drobných ružovo-modrých kvetov, ktoré nepoznám.
Tomáš zdvihne ruku a opatrne mi odhrnie vlasy z tváre, ako to robieval v našich začiatkoch. Preloží mi ich za chrbát. Perami sa mi priblíži k čelu a ja zacítim vôňu po škorici a snoch, ktoré ešte nezahynuli. Takí sme. Plní snov, ktoré čakajú na svoju poslednú hodinu.
„Je pre teba,“ povie ticho. Sotva ho počujem. „Keď som ich vyberal, tešil som sa, že niečo spolu podnikneme. Konečne budem mať menej povinností. Myslel som si, že by sme to mohli osláviť.“
Mohli? Snažím sa uvoľniť, kým mi teplými dlaňami prechádza po lopatkách. Vzápätí mi chrbtom pravej ruky nadvihne bradu. Pousmeje sa. Poznám jeho šťastie, tak ako poznám vlastný odraz v zrkadle. Tento úsmev je ako krásny rám, z ktorého chýba obraz.
„Dáš kyticu do vázy, nech aspoň... nech prežije aspoň pár dní?“ spýta sa.
Na znak súhlasu sa odtiahnem od neho. Podídem k skrinke a trkocem ako pokazená. Spýtam sa na cestu, na počasie, na to, kedy ho napadlo kúpiť mi kyticu. Je prekrásna.
„Cestou domov,“ odvetí ticho. „Asi pred hodinou alebo dvoma, ani neviem,“ dodá.
Spomeniem si, kde som bola v tom čase a čo som robila. Nadvihnem kyticu k nosu. Privoniam k nej. A kým nechávam opantať svoje zmysly, do očí mi padne vec, na ktorej ležala. Obaja sa s Tomášom dívame na stôl.
„Vedela si, že tvoja vôňa dokáže naplniť celú miestnosť,“ zamyslí sa nahlas. „Nehovoriac o menších priestoroch. Ako je napríklad priestor auta alebo výťahu. Vždy ma fascinovalo, že dokážem vďaka tomu spoznať, že si mi nablízku.“
Sťažka prehltnem. Nemám odvahu sa mu podívať do očí. Ruka sa mi roztrasie.
Pristúpi ku mne. Neurobí žiadne scény. Tomáš taký nie je. Preto som sa doňho zamilovala. Preto sme sa navzájom začali vzďaľovať. Objíme ma okolo pása ako za starých čias.
„Zabudla si si ich u Denisa,“ povie, akoby sme riešili, čo si dám k raňajkám a nie moje čipkované nohavičky, ktoré si jeho kamarát nechal ako trofej.
„Čože?“ hlas ma skoro zradí, ale napokon ani nezakolíše. Na viac sa však nezmôžem. V hlave mám prázdno a v srdci priepasť.
Môj manžel mi vytiahne sukňu a prejde mi rukou po stehne. Dlaň si položí medzi moje nohy, kde narazí na obnaženú pokožku.
„Aspoň bol lepší ako ja?“
Musel sa u Denisa zastaviť cestou domov. Krátko potom, ako kúpil kyticu a ja som od neho odišla. Možno ma dokonca videl od neho odchádzať.
„Dúfam, že bol,“ zamrmle. „Dúfam, že splní všetky tvoje sny a očakávania,“ pokračuje. „Dúfam, že uňho nájdeš všetko, čo ti v našom manželstve chýbalo.“
Chcem kričať, vyliať si srdce, ale mlčím. Vzlyknem. Chcem namietnuť, ale to sa už odtiahne. Sukňu mi nechá vyhrnutú. Nepýta sa prečo. Ako dlho... Nežiada vysvetlenia. Privriem oči.
· · ·
Prvýkrát, keď podvediete máte pocit, akoby ste stratili kúsok seba.
Druhýkrát si tú stratu zopakujete, pretože cítite, že umierate a len ten môže umierať, kto je nažive. Podvádzate dovtedy, až kým nestratíte skoro všetky časti, ktoré vás spájali s druhým. Ale ak je tých častí priveľa, nestihnete dôjsť dokonca.
Neprídete o všetko. Ocitnete sa na pokraji opakovaného umierania a straty. Seba aj druhého.
Tomáš ma nechá opäť umierať. Tak ako to činil posledné dva roky.