A Boh sa len díva

Čo môže očakávať vaše čitateľské srdce:

• Priznanie jednej ženy, ktorá bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste

• Hriešne tajomstvá

• Zvraty, ktoré vo vás vyvolajú otázky, na ktoré  je lepšie nedostať žiadne odpovede

V prológu spoznávame ženu, ktorá sa stane svedkom nepríjemnej udalosti. Čo sa stane, keď chodí tam, kam nemá?

Nazrite do zákulisia nedokončených príbehov, ktoré i tak stoja za prečítanie.

Nikdy predtým mi nenapadlo, že obyčajná sviečka dokáže uspokojiť najnástojčivejšie túžby mojich sestier. Ale, keď Leonu opäť pristihnem, ako sa vytráca s jednou z nich do neďalekého lesa, s ľahkosťou si domyslím, za akým účelom potrebuje ísť tentokrát na vzduch.

Už nezvládam tento tlak, oddanosť, pokoru. Nemusí vysloviť nič z toho. Slová má vtesané do mladej tváre, napätej čeľuste i divokých, lesklých očí. Prostredie, z ktorého pochádza, nie je možné len tak zo seba striasť, zmazať stopy, ktoré v nej zanechala výchova a nedostatok pozornosti. Je poznačená mužmi, ktorí ju milovali a opustili. Znova a znova od jej štrnástich rokov, keď sa neprestajne vrhala do ďalšieho neperspektívneho vzťahu pre pár minút uspokojenia.

„Som závislá na vyznaniach lásky, Anna. Milujem, ako mi hovoria, že som úžasná, krásna a vzrušujúca. Prišla som sa vyliečiť z toho, aká som na nich závislá. Na dotykoch ich drsných dlaní, na cigaretovom dychu a spotených telách. Nemôžem si odopriať, čo odo mňa moje telo dodatočne žiada.“

Za každým zdôverením uzamknem ústa. Prísaha, neprísaha. Som lojálna k ľuďom a nie k inštitúciám, hoci aj k cirkvi. O tajomstvách a fyzických potrebách, najmä o žiadostivosti, sa medzi múrmi nášho kláštora nehovorí. Na obranu, nie každá z nás chce byť rehoľnou sestrou z vlastnej vôle alebo preto, lebo je na niečom závislá. Niektoré ženy nemajú jednoducho na výber a potrebujú len na chvíľu uniknúť vonkajšiemu svetu. Hľadajú seba, lebo niekde po ceste sa nalomili, a úmysly, ktoré ich sem vedú hoci sú spočiatku sebecké, to automaticky neznamená, že časom sa nemôžu zmeniť.

Asi by som nás ani nemala nazývať sestrami, pretože sme ešte nezložili prísahu a stále čakáme na zasvätenie. Podľa našich pravidiel, by som mala prezradiť, kto podľahol hriechu, ibaže mám priveľa súcitu a pochopenia pre slabosti druhých.

Priznávam, Boh v mojej hlave je milostivý, skoro taký reálny, ak nie reálnejší, ako ten skutočný. Koniec-koncov všetci si ho predstavujeme inak. Nie práve to je znamením, že si ho môžeme stvoriť na obraz svoj a nie, že on stvoril nás k obrazu svojmu? Môj má pochopenie pre naše slabosti, vidí z akých dôvodov sme narušení a pre ktoré nedokážeme bojovať proti svetským pokušeniam. Kto, ak práve nie on, by mal poznať neobmedzenú lásku, odpustenie a pochopiť naše konanie?

Preto som tu.

Na jedinom mieste, kde môžem byť nepretržite v kontakte s ním a nepodľahnúť zvodom, ktorým moja matka neodolala.

V tichu našej spoločnej izby s Leonou nič nepočuť. Hrubé múry a moderné okná s trojitým sklom nás odrezávajú od vonkajšieho sveta. Je už príliš neskoro, ale Leona sa stále nevracia a ja mám potrebu tentokrát ísť jej naproti, akoby…

Priložím k sebe dane, kľaknem na kolená a pristihnem sa, ako hovorím modlitbu, ktorú som vyslovila mnohokrát predtým, než som sem prišla: „Uchráň moje srdce, nech ti ostane verné a veď ma, nech dokážem nasledovať tvoju vôľu.Amen.“

Otváram dvere, vykročím do chodby, v ktorej sa neozývajú žiadne zvuky. Polnoc už dávno minula a ja naozaj začínam cítiť obavy i čudný nepokoj.

Ráno o piatej budeme mať spoločné modlitby.

Rýchlo pridám do kroku, šaty sa mi pletú medzi nohy, no nespomalím a vyjdem na štvorcové nádvorie. Obklopia ma vysoké topole. Noc je zvláštne ponurá, lepkavá a zahalená hustou hmlou. V pozadí počujem jemné zvuky. Ženské stonanie?

Preboha.

Modlitbu?

Plač?

Nie som si istá.

Zrazu sa ozve hlboký hlas: „Tvoja posledná modlitba, ty panenská nevernica…“

Neveriaco si pretriem oči a snažím sa zaostriť smerom, odkiaľ prichádza, ale kvôli hmle nevidím ani na meter pred seba. Nedbajúc na výstrahu rozumu rozbehnem sa napred a očami zachytím temnú postavu, ktorá ma už dozaista spozorovala.

Zrazu sa ozve klokotavý zvuk a ja ustrniem uprostred pohybu.

„Čo sa tu deje?“ spýtam sa bez štipky sebazáchovy a snažím sa znieť prísne.

Odozvou mi je ticho. Urobím krok napred a postava sa nečakane vymrští, vystrie sa v celej svojej výške.

Za mnou niekto tresne dverami.

„Anna?“

Postave toto vyrušenie stačí, aby rýchlo vyskočila a rozbehla sa od nás preč. Vyrazí oproti druhým dverám, aby sa nám vyhla. Vtedy si všimnem biele rozprestreté šaty na zemi a ďalšiu postavu, zrejme ženu. Pár krát sebou trhne a jej pohyby ustanú.

Ako v mrákotách sa poberiem napred. Cítim akési zvláštne volanie, absurdnú zvedavosť a nutkanie zistiť, čoho svedkom som sa stala. Nedokážem úplne jasne uvažovať, chcem vidieť, kto sa tu skrýva.

„Anna!“ Leonin hlas znie vzdialene a vydesene.

Krok za krokom sa približujem k bielobe na zemi.

Prv zazriem bosé nohy, bledé kolená, stehná, šaty, ktoré sú do pol pása vyhrnuté. Zdesene si prikryjem ústa.

„Anna!“ Leoninu roztrasená ruku na mojom pleci sotva vnímam.

No ak je ona za mnou, kto leží na zemi predo mnou?

Šaty už vôbec nie sú belavé, všade vidím čosi čierne a keď si čupnem, všimnem si nielen nehybné, neprirodzene pokrútené telo…

„Nie, nie!“

Pred očami sa mi zahmlí.

Viem, čo znamená tá čierňava, cítim v nose štipľavý, nezameniteľný pach železa. Pach krvi.

Napne ma a ruky sa mi natiahnu k sestre.

Posledné, čo počujem predtým, ako ma pohltí tma a ten otrasný pach, je moje meno.

Anna.

Anna.

Anna.