Mama sa usmieva rôznymi spôsobmi

Čo môže očakávať vaše čitateľské srdce:

• Svet očami chlapca, ktorý ešte nerozumie tomu, čo sa deje

• Túžbu po dokonalom svete

• Priznania, ktoré prevrátia váš pokojný svet naruby

V prvej kapitole spoznáte Kevina a to úplne stačí…

Nazrite do zákulisia mojej tvorby a nechajte sa unášať príbehmi, ktoré nič nepredstierajú.

Pot jej kvapká do tváre, rozmazáva už rozmazané. Šminky, krikľavý rúž i tvár. Celú tvár. Mení sa mi rovno pred očami a ja uvažujem, že na konci budem musieť Avu zase poskladať ako lego. Stvoriť ju nanovo ako domček z kociek, nech je opäť krásna a celistvá. Pozbieram jej oblečenie a položím ho na stôl. Usmieva sa ako barbie poznačená časom a špinou, vylepšená detskou kreativitou. Čiary na jej viečkach sa premieňajú v roztečené škvrny. Už keď vtiahla do nosa prvú dávku múky, vedel som, že bude mať nesúmerné linky. Po múke, do ktorej si vždy iba ponorí nos, sa vždy všetko pokazí. Potom už nedokáže nakresliť rovné čiary, hoci tie mám najradšej. Má asymetrické oko a príliš krikľavé pery. 

Podídem k nej s vlhkou vreckovkou. Nemám rád, keď sa jej tvár premieňa na obraz Jokera. Vyzerá desivo ako on, usmieva sa veľmi podobne, skoro až šialene.  Asi sa aj sama seba bojí, pretože ustavičnej stoná od strachu. Neviem jej pomôcť, pretože o pomoc nestojí. Tvrdí, že dostáva presne to, čo potrebuje.

„Vypadni malý,” zahromží na mňa muž, ktorý jej v pravidelnom rytme masíruje telo. Vtláča sa do nej ako nejeden pred ním, no aj tento o chvíľu odíde. Práve kvôli nemu a jemu podobným je čoraz viac rozmazaná. Bez nich je krajšia a najmä ostrejšia. Mama otvorí oči, pozrie na mňa a napokon ma obdaruje úsmevom Jokera. 

„Už budem.”

Nechápem. 

Ako som ju mohol vidieť, keď doteraz nebola?

Dnes sa usmieva. Drží ma za ruku, kým tá jej sa pravidelne trasie. Je studená a vlhká, no ja nepoznám nič krajšie. Ani mi nenapadne odbehnúť, lebo by sa mohlo stať, že keď sa otočím, Avu už nenájdem. Nikdy po mne nekričí ako ostatné mamy po svojich deťoch.

Vráť sa. Zastav. Daj mi ruku…  

Moja mama je tichá a jej úsmev pripomína prevrátený mesiac. Kosu s hrotom nadol.

„Kúpime ti nejaké hračky, čo povieš?“ povie hlasom pripomínajúcim zvuk rolničiek. Mám mimoriadne Vianoce a budem mať aj hračku…

Obzeráme sa okolo seba. Je tu toho priveľa, ale mňa láka jediné. Domček. Rozkošný domček. Malý ružový domček.

„Ten je pre dievčatá,“ zamrmle mama a potiahne ma k autám. Obzerám si nákladiaky, hasičské autá aj žeriavy. Pripadajú mi špinavé, hoci sú čisté. Chcem dom, kde je všetko upratané a na svojom mieste. Kde na stole nie sú žiadne neumyté taniere a fľaše, čo smrdia zatuchlinou. Raz som ochutnal, čo je v nich, kým ešte neboli prázdne. Nechápem, prečo mama pije slivkovú šťavu, ktorá je priezračná a štípe.

Potiahnem ju späť k domčeku. Je dokonalý. Nijaké smradľavé fľaše ani škaredí ľudia. Chlapi, čo smrdia ako potkany a ženy s prázdnymi očami.

Mama sa zamračí a následne mykne plecami.

„Chceš tento dom?“

„Mohli by sme ho vymeniť za ten náš,“ poviem vážne. Ružový domček má schodisko a predzáhradu. Kvitnú tam papierové kvety a dokonca sú farebné. Nikdy ich nebude treba vyhodiť, keď na ne mama zabudne. Kvety, ktoré sú večné. Pohladím prstom namaľované lupene ruží a usmejem sa.

Jedného dňa budem mať okolo seba vždy čerstvé kvety.

Pozriem sa na mamu, ktorá i keď sa na mňa díva, už ma nevidí. Má ten čudný výraz, ako keď pozerá na strop a čaká…

Akurát neviem na čo.

Nečakane sa ozve. „Zoberiem ti dom a keď budeš tíško, kým bude u nás Alfréd, neskôr sa s tebou zahrám. Dobre?“

Prikývnem ako vždy. Možno ani neviem vrtieť hlavou.

„A zoberieš mi aj bábiku?“ skúsim šťastie.

Mama si vezme do roztrasenej ruky domček.

„Dnes nie, zlatko, dnes žiadne bábiky.“